Včera som bola na zápise v Prešove.
Pravdu povediac, až do nedele som sa do Prešova strašne tešila. Zdalo sa mi super, že budem chodiť preč, bývať na intráku a domov dvakrát za mesiac na víkend. Aj to len možno. Možno by stačilo len raz. A určite mi neprišlo na um, že školu z nejakej príčiny nebudem môcť dokončíť alebo nebudem chcieť, to ani zďaleka.
Lenže po nedeli zostalo všetko trochu iné. Aj hlavne kvôli nemu.
Ale beriem to tak, že to tam proste pretrpím a možno to tak bude aj lepšie, možno mi je to naozaj súdené. A ak nie, tak či tak to zistím.
Tak som teda skoro celý včerajší deň strávila cestovaním a státím v radoch, vo všelijakých. Našťastie som mala so sebou oca a ten mi pomáhal vybavovať. "Je dobré so sebou nosiť hubu a nedávať jej jesť len tak zbytočne," vyhlásil a ja som sa začala smiať.
Aj v tom aute mi už riadne prepínalo a snívala som o tom, že konečne z neho vystúpim a natiahnem sa. Našťastie sa mi podarilo aj zaspať. Ale vždy, keď som zavrela oči, cítila som ho, jeho ruky a pery, všetko. Nanovo som prežívala nedeľu a predstavovala som si, aké to bude, keď budeme znovu spolu.
Večer ma oco doviezol na moje milované miesto, letné sídlo. Proste som odmietla spať doma, chcem ísť do letného sídla za segrou a švagrom, s nimi je väčšia švanda a možno sa dozviem aj nové pikošky. Napríklad aj o tom, ako náš Dodo išiel prvýkrát do škôlky.
Len tak mimochodom, ak by ste poznali Doda, určite by ste hneď vedeli, že to skrátka stojí za to a musíte vedieť, ako bol prvýkrát v škôlke. :)
Večer sme len tak sedeli, švagor uvaril večeru (bola super, ale ten riad mohol umývať aj niekto iný a nie ja) a rozprávali sme sa. Riadne som sa nasmiala, lebo Dodo je skrátka číslo.
Oco odišiel a ja som sa švagra opýtala, že či náhodou nehovoril s ním. Vraj áno. A o čom? Chvalabohu, len o pozemku.
Zdá sa mi výhodou, ale aj nevýhodou, že je jeho kamoš.
A sestry som sa konečne mohla niečo opýtať. Čo hovoril oco v nedeľu? Nemal otázky? Lebo ja som stihla veľmi rýchlo vypadnúť preč.
"Ja som sedela v kresle a som ťa nevnímala, len viem, že si kričala, že ideš preč. Oco sa postavil medzi dvere a pozeral von oknom a pýta sa: To je koho auto? Švagor: Akej je farby? Oco: Biele. Švagor: Tak to je Igor. A ďalej nič, oco si sadol, pozeral správy a potom sa pýta: A aké má auto? Švagor: Bavorák, taký ten starší typ. Oco: Aj sa mi zdalo, podľa zadných svetiel." A ja som sa strašne smiala. Toto jediné ho zaujímalo? To snáď ani nie je môj oco. "Ale, on už kašle na to. Už len počíta kusy, či sú doma všetci."
Keď som dnes ráno osamela, pustila som sa do upratovania. Umývala som riad, počúvala osudovú pesničku a zrazu sa mi z očí začali kotúľať slzy. Som ja ale krava! Neznášam, keď sa chlapi neozývajú. Ale čo je najhoršie, skoro som sa začala cítiť tak, ako som sa nechcela cítiť. A tak som umývala riad a stekali mi slzy po tvári.
Naraz počujem piskovať telefón, prišla mi smska. Povedala som si, kašľať na to, potom si to prečítam. Ani som nedúfala, že by to mohol byť on. To je vylúčené. Ale niečo ma k tomu dotlačilo. A tá správa bola od neho. Žeby bol na mňa napojený? Žeby vedel, že kvôli nemu práve teraz plačem? To nemôžem vedieť, viem len, že mi vyčaril úsmev na tvári.
Znovu pokúša a ja dúfam, že večer ho uvidím, lebo skrátka neznášam, keď najprv provokuje a potom nič.
Prídi, mám na Teba chuť. Tvoja Potvora.
Žeby bola dnes streda? A včera bol utorok?
03.09.2008 13:17:25
O včerajšom zápise, ale aj o tom, čo si oco myslí o mojich vzťahoch
Komentáre