I wish you can read my mind

Už som tu týždeň. Čo už narobím?
Musím uznať, že v škole sa mi vždy páčilo a tak to je aj teraz, len keby to nebolo tak ďaleko a ja by som zo školy mohla chodiť domov. Teda keby to tak bolo bližšie.... Ale aj ten život na intráku má predsa len niečo do seba, aj keď som si ho nestihla ešte užiť príliš veľa.
V utorok bolo voľno a preto sme začali až v stredu. Pondelky a piatky máme voľno.
Absolvovali sme prvé hodiny a začali sme sa medzi sebou zoznamovať. Musím sa priznať, že si nepamätám mená všetkých. Ale väčšiu polovicu by som asi vedela označiť menom. Rozhodne nie však priezviskom. Máme až päť chalanov, čo je dosť veľký úspech. Niektorí nemajú ani toľko.
Chalani sú v pohode. Niektorí z nich mi pripomínajú mojich bývalých spolužiakov a je s nimi zatiaľ sranda, dúfam, že sa
neukáže, že sa mýlim a aj naďalej zostanú takí istí.
Takže päť chalanov a trinásť báb. Oh, a ešte jeden pes.
Na profesorov sa zatiaľ nemôžem sťažovať, aj keď som viac než rada, že som zostala v stredajšej skupine a nie v utorkovej. Predsa len, jeho angličtina sa mi páči viacej a je mi sympatickejší. A na niekoho sa strašne podobá a ja stále neviem na koho. To ma ničí. Potrebujem to už konečne zistiť.
Skoro ma zabilo, keď som videla, koľko toho musím urobiť cez víkend. Prečítať si 119 strán na dejiny Veľkej Británie, prečítať si pokyny, ako správne analyzovať báseň (ktorú zaručene aj tak nikdy nepochopím), prečítať si prvú kapitolu jednej „nezmyselnej knihy“ a niečo k tomu napísať a najlepšie, urobiť prezentáciu a ešte aj pár strán na Britské štúdie a spraviť dve prezentácie. A všeko v angličtine. No na nervy.
Včera všetci básnili o tom, ako konečne pôjdu domov. A ja som len tak pozrela do zeme a spomenula som si na Neho. Ako veľmi mi chýba. Chcem byť s ním. Je to na nervy. Pri živote ma držia spomienky na Neho, na jeho bozky a dotyky, na jeho úsmev, oči a tiež jeho cigarety. A ak by mi z toho uhryznutia zostala modrina alebo aspoň otlačok zubov, tak aj to, ale zahryzol len slabo. Škoda. Ja by som to vydržala.
Ani sa neozval. Naposledy v nedeľu večer. Ničí ma a vôbec si to neuvedomuje. No ja mu to hovoriť nebudem. Nechala som ho pozdravovať, ale neviem, kedy s ním bude švagor hovoriť, tak asi ho pozdravím až osobne budúci týždeň. Aspoň dúfam.
Zatiaľ mu nechám len odkaz, ak ho niekto uvidí, odovzdajte mu ho:
Chýbaš mi a mám na teba chuť... Chcem ťa a chcem byť s tebou. Tvoja Potvora

P.S.: Už som prežila aj druhý týždeň a teraz som na víkend doma. Len som nemala čas na to, aby som to sem mohla zavesiť.
P.S.2: Ešte stále neviem, na koho sa ten profesor vlastne podobá, ale už sa mi o ňom aj sníva.
P.S.3: Slová Chýbaš mi a mám na teba chuť sú asi zázračné, pretože len čo som dopísala blog a odložila počítač, prišla mi od Neho smska, že má na mňa chuť :)
P.S.4: Už nech je konečne sobota a môžem byť s ním...