I wish you can read my mind

Si sviňa!
Len toľko som ti chcela povedať na začiatok....

Myslím, že by to malo stačiť.
Vlastne, všetci chlapi sú svine!
Tebe to asi stále nedochádza, ja už ani neviem, čo mám urobiť, aby si si konečne uvedomil, čo vlastne od teba chcem, čo chcem vedieť a čo chcem počuť.

Už dosť dlho depkujem, to ste si už asi všimli z predchádzajúcich riadkov.... Problém je v tom, že ja nerada depkujem. Čo mám však robiť, keď to už na mňa príde?
Začalo to bolesťami hlavy, už minulý týždeň. Boli sme na chate u pratety, kde som bola stále dodrbávaná, že som neschopná a lenivá krava a navyše asi aj totálne jebnutá. No kto to má počúvať?
Tak som mu napísala a dúfala som, že aspoň on bude mať pre mňa pekné slovo. Namiesto toho sa najprv sťažoval on a na druhý deň ráno mi povedal, že niečo vydržať predsa musím.
Ďakujem, takú radu som ani nepotrebovala.
A potom na intráku, každý večer skoro v tú istú hodinu ma začala bolieť hlava a ja som sa nemohla dočkať, kedy sa konečne môžem zvaliť do prepožičanej internátnej postele, aby som sa vykúpila spánkom. Stále ma lomilo, išlo mi hlavu rozhodiť, ale keď som sa konečne dostala do postele, tak nič. Hodinu a pol som len tak ležala a čumela do tmy. A myslela na Neho, ale nejako to nezaberalo, ešte som bola viacej smutná.
A potom konečne prišiel štvrtok a ja som sa nenormálne tešila domov. Vo vlaku som mu napísala, že idem domov a mám naňho chuť.... A ešte, že kedy ho uvidím.
Odpoveďou mi bola správa s textom, tento víkend možno aj nie. A potom ešte, že ešte sa uvidí, možno predsa len, ja sa ozvem!
PRD!!!!!!
Vedela som, že v piatok určite nie, ale tajne som dúfala, že sobota, že dnes večer áno, že to vyjde a ja konečne dostanem pusu, na ktorú tak dlho čakám.
Ale hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium nebude.
Nič, absolútne, ničotné nič.
Ráno som vstala z postele na podnet mojej drahej matky, aj keby som tam najradšej zostala už naveky. Veď je to moja posteľ, vlastne môj gauč, ktorý zbožňujem a vôbec si ho nemôžem užívať toľko, koľko chcem.
Doobedie som mala sama pre seba, lebo naši odišli do Šoporne a segra so švagrom na nákupy, takže som nemusela ísť pomáhať zariaďovať a zútulňovať im bývanie.
A tak som si dala sprchu a spravila som z netvora niečo, čo sa aspoň približuje človeku. A celý čas som myslela na Neho, že možno ho konečne uvidím. A po sprche som sa vratila do postele, zakryla som sa paplónom až nad hlavu a začala som plakať.
Už zase.
Neznášam, keď plačem a najmä, keď plačem kvôli Nemu.
Tentoraz to však bolo horšie. Akosi cítim, že to nie je také, aké by to mohlo byť. Aké by to malo byť.
Akoby sa mi vyhýbal....
A tak sa len modlím, aby to tak nebolo, aby to bol len nejaký blbý pocit a nie, aby to bola pravda.
Celý deň mi je do plaču....
Len teraz pred chvíľkou mi volal kamarát zo strednej a ten mi zdvihol náladu, konecne som sa poriadne a naozaj usmiala... Po trošku dlhšej dobe...

Ale teraz sa mi chce zase plakať a ja to nedokážem ovládať. Nenávidím plakať pred niekým, hlavne nie vtedy, keď sú doma rodičia... Najmä mama.... Lebo nenávidím hovoriť o tom, prečo plačem....

A tak mám pre teba ešte jeden odkaz:
"Ak už so mnou nechceš mať nič, tak mi to aspoň oznám. Lebo nechcem byť na nervy tak, ako je niekto iný v mojom a aj v tvojom okolí. Nebuď až taká sviňa, ozvi sa!
Potrebujem ťa, nechcem si to priznať, ale je to pravda, naozaj ťa potrebujem.... Bojím sa to priznať, ale už ťa asi ľúbim. A nechcem, aby to zase bolelo...."

Ale čo už, láska bolí.....

Lenže ja nechcem, aby ma bolelo ešte aj srdce. Mne stačia tie ostatné bolesti. Tak ťa prosím, nebuď sviňa. Ozvi sa konečne, lebo je to na nevydržanie...

Iva
(Tajne dúfam, že si na tento blog narazil už niekedy v minulosti a spoznal si sa... A ak nie ty, tak aspoň niekto z tvojho okolia a povedal ti o tom....)