I wish you can read my mind

Raz za mnou prišiel upír a vysal zo mňa polovinu krvi, života, energie, smútku, radosti... a nechal ma tak.
Na ďalší deň sa vrátil a znovu zo mňa vysal polovinu.
Aj na ďalší deň sa vrátil a vysal zo mňa polovinu.
A na ten ďalší znovu.
Keď na ďalší deň prišiel znovu, spýtal sa ma: "Mám z teba už vysať všetko, alebo sa chceš stať upírom?"
A ja som sa spýtala, čo taký upír vlastne robí.
A on mi povedal, že cez deň spí vo svojej rakve a sníva sny ako ostatní ľudia. Večer vychádza von, aby sa nasýtil. Loví ľudí a vysáva z nich vždy polovinu. Keď som sa spýtala, prečo len polovinu, povedal mi, že v podstate je dobrý a nechce ľudí zabíjať. Vždy vysaje polovinu a nechá ich žiť. A vždy ich nechá na neho zabudnúť.
"Prečo sa teda za mnou vraciaš a vysávaš ma znovu a znovu?"
Odvetil mi, že raz za niekoľko storočí sa cíti sám a chce spoločnosť. Vtedy má možnosť stvoriť ďalšieho upíra. Ak ho bežný smrteľník odmietne, vysaje z neho všetku krv, život, energiu, smútok, radosť... a zabije ho. A opňť je na niekoľko storočí sám a neprekáža mu to. Až raz znovu zatúži po spoločnosti a tak to ide dookola. "Tak som našiel teba." Potom sa odmlčal a pozrel mi do očí akoby hľadel do duše. "Chceš byť teda upírom?"
A ja som sa spýtala koľko má rokov a koľko sa taký bežný upír dožíva.
"Mám XXX rokov. Každý upír sa dožíva presne toľko, koľko je mu súdené, presne ako ľudia."
A ja som sa spýtala, ako upír umiera.
"Dotykom slnka a Božích rúk," odvetil.
"Smie sa upír rozprávať s Bohom a po smrti sa s ním stretnúť v jeho kráľovstve?"
"Áno, smie. Má nás rovnako rád ako ostatné svoje stvorenia."
Po krátkej odmlke sa znovu spýtal: "Ako si sa rozhodla?"
"Mám ešte jednu otázku."
"Akú?"
"Bolí to?"
"Premene na upíra alebo byť upírom?"
"Oboje."
"Teba bolí byť človekom?"
"Niekedy áno."
"Kedy?"
"Keď sa neviem vyrovnať so životom a s inými vecami."
"Upír sa ľahšie vyrovnáva so životom a aj s ostatnými vecami."
"A čo premena?"
"Na túto otázku ti každý upír odpovie inak."
"Teba to bolelo?"
"Prvých pár sekúnd. Potom to bolo lepšie."
"Ako dlho to trvá?"
"U každého inak. Premeníš sa rýchlo, ale musíš aj vykonať isté veci. Musíš sa cítiť upírom. Premena má niekoľko krokov."
"Aký je prvý krok?"
"Musíš pobozkať upíra v jeho pravej podobe."
"Je toto tvoja pravá podoba?" spýtala som sa, hoci som už poznala odpoveď.
"Nie. Varujem ťa však. Ak pristúpiš, uvidíš ma a odmietneš ma pobozkať, musíš zomrieť. A to nie je pekná smrť. Je veľmi bolestivá. Viem, že si hovoríš, že fyzická bolesť je lepšia ako psychická, ale ak budeš zomierať rukami upíra, budeš žobroniť o psychickú bolesť. Budeš žobroniť, aby si sa vrátila do čias, keď ťa opustil. Nechceš počuť jeho meno, lebo v tebe vyvoláva príliš veľa bolestných spomienok a myšlienok."
"Ako to vieš?"
"Viem v tebe čítať ako v otvorenej knihe. Poznám všetky tvoje myšlienky, túžby, spomienky... skrátka všetko. Si síce ťažšie čitateľná ako ktokoľvek inu, ale viem to. Vždy si si želala, aby ti iní vedeli čítať myšlienky. Používala si to vždy, keď sa ťa niekto spýtal, ako ti je alebo prečo si smutná. Než si odpovedala, pomyselala si si, aké by to bolo úžasné, kebyže si ťa vedie prečítať a ty nemusíš nič hovoriť."
"Tak veľa si sa dozvedel za tú chvíľu, čo sa so mnou rozprávaš?"
"Väčšinu. Časť z toho som už vedel a preto som si ťa vybral. Bude z teba dobrý upír."
"Prečo si myslíš, že to urobím?"
"Už dávno si sa rozhodla. Len naťahuješ čas. Ak chceš, môžem ti nechať posledný východ a západ slnka. Vrátim sa zajtra večer a ty pobozkáš upíra v jeho pravej podobe."
"Ty si mal svoj posledný deň?"
"Nie, preto ťa nechávam vybrať si."
"Ak ho budem mať, budem dobrý upír?"
"Vždy budeš len taký upír, akým sa rozhodneš byť."
"Je iba jeden spôsob stvorenia upíra?"
"Existuje ešte jeden. Ten však používajú iba tí zlí upíri."
"Ktorým spôsobom si bol stvorený ty?"
Mlčal. Pomyslela som si, že som to prepískla a nedostanem svoj posledný deň alebo, čo by bolo ešte horšie, zabije ma hneď teraz.
"Tým druhým spôsobom. Viac ti zatiaľ nemôžem povedať."
Nastala chvíľ ticha a potom povedal: "O chvíľu bude svitať. Prídem dnes večer, po západe slnka. Zaslúžiš si vidieť tú krásu poslednýkrát." A odišiel. A ja som vedela, že večer sa vráti a ja pobozkám upíra...

Svoj posledný deň som prežila v parku. Sedela som na tráve, čítala som knihu a vychutnávala som si posledné dotyky slnečných lúčov, ktoré mi hladili pokožku a dodávali jej jemne hnedý odtieň, ktorý som v lete na sebe mala najradšej.
Posledný západ slnka som sledovala na mieste, kde som sa v predchádzajúci večer rozprávala s upírom. Zmizli posledné lúče a ja som tam sedela a čakala.
"Aký bol?" počula som zrazu vedľa seba.
"Nádherný. Ďakujem."
"Nie je zač."
"Nepočula som ťa prichádzať," povedala som.
"Jedna z najdôležitejších schopností upíra."
Pozrela som sa naňho. Niečo na ňom bolo iné. "Si iný ako včera."
"Oh, prepáč, niekedy si to nezapamätám," povedal, privrel oči a hneď vyzeral rovnako, ako predchádzajúci deň.
"Ako si to urobil?"
"Aj ty to budeš vedieť. Upír sa musí vedieť maskovať, inak by neprežil."
Nastala odmlka.
"Si pripravená pobozkať upíra v jeho pravej podobe?"
"Pevne verím, že áno."
"Tak sa do toho pustíme."
V tom okamihu sa predo mnou začal meniť. Z pekného a pôvabného mladého muža sa stávalo monštrum. Mal pokrivené telo, takže nebolo vidieť, či je vysoký alebo nie. Koža bola priesvitná a tenká ako papier. Bolo mu vidieť každú žilku, každú kosť. Prsty mu spájalo niečo ako plávacia blana, neskôr som sa dozvedela, že to absolútne nesúvisí s plávaním. Bol holohlavý a hlava bola zvláštna, akoby hrbolčeková. Toto všetko by mi nevadilo, ale tá tvár... Tvár mal strašnú. Akoby ani na nej nemal kožu, len krvavé svalstvo. Tenké pery, ktoré ledva zakrývali ostré tesáky a špicaté zuby. Uši mal veľké a zvláštne zašpicatené. Vysoké vráskavé čelo, nos nemal, len tesne nad perami mal nosné dierky. Najhoršie však boli oči. Mal ich červené, podliate krvou, zreničky sa podobali na mačacie.
Preglgla som.
"Rozmyslela si si to?" spýtal sa. Jeho hlas bol hlbší a znelo to, akoby vrčal.
"Aj ja budem takto vyzerať?"
"Obávam sa, že áno. Môžeš sa však zmeniť, pretvárať si výzor. Odradí ťa práve toto?"
"Nie, spravím to."
"Tak do toho."
Z hlboka som sa nadýchla a pristúpila som k nemu. Dýchal nahlas, vlastne skôr chrčal ako dýchal. Zavrela som oči a naklonila som sa k nemu. Moje pery sa priblížili k jeho a ja som ho pobozkala. Bol to jeden z najkrajších bozkov, aké som kedy zažila. Rukami mi chytil tvár, aby som sa neodtiahla, ale to by som aj tak nespravila, a pohrýzol ma do pery. V ústach som zacítila krv. Zabolelo to, ale vydržala som a ani som sa nemykla. Otvorila som však oči. Pozrel mi do očí. "Uhryzni ma," počula som vo svojej hlave. A tak som ho pohrýzla, krv sa mu začala rynúť z rany. Naša krv sa premiešala. Počkal, kým mi viac jeho krvi natečie do úst a potom sa odtiahol. "Prehltni," ozvalo sa mi znova v hlave. Tak som krv prehltla.
V tom okamihu som sa cítila akoby v ohni, celé telo ma pálilo. To však nebolo nič s porovnaním bolesti, ktorú som cítila, keď sa mi začalo meniť telo. Skracovali sa mi svaly a menil sa mi tvar kostí.
Na ten okamih nikdy nezabudnem. Krv ma pálila a ja som myslela, že zomriem. To však nebolo to najhoršie. Padla som na zem a zvýjala som sa. Moje telo sa menilo. Zmenila sa moja koža, stavba tela, skrátilo sa mi svalstvo, zuby sa mi zašpicateli, uši predĺžili, nos zmizol... To všetko trvalo asi minútu.
Postavila som sa zo zeme, snažila som sa narovnať a zhlboka som sa nadýchla.
"Ako sa cítiš?" spýtal sa ma. Už nevyzeral ako upír. Bol opäť tým mladým, pekným a pôvabným mladým mužom.
"Ako čerstvo narodený upír."
"Bolelo to?"
"Iba chvíľu," povedala som. "Ako vyzerám?"
"Ako čerstvo narodený upír," povedal a usmial sa na mňa.
"Ako sa môžem meniť?"
"Zavri oči, predstav si, ako chceš vypadať a tvar tela sa ti zmení."
Zavrela som oči a predstavila som si seba. Zrazu som cítila, že sa mením a keď som znovu otvorila oči, bola som to opäť ja. Len som sa cítila trochu inak.
"Výborne, spravila si to skvelo."
"A čo teraz?"
"Čo cítiš?"
"Som hladná," odpovedala som.
"Áno. Poď, ideme na lov."
"Lov?"
"Transformácia sa dokončí, keď zabiješ svoju prvú obeť."
"Musím zabiť?"
"Prvú obeť áno. Pri ostatných je to na tebe, či zabiješ, alebo sa zľutuješ. Prvú obeť však zabiť musíš. Viem, že cítiš zábrany, ale ver mi, ak zacítiš pach krvi, bude veľmi ťažké prestať. Musíš si však pamätať, že v okamihu, ako tvojej obeti prestane tĺcť srdce, ty musíš prestať piť. Nikdy nepi z mŕtveho."
Prikývla som. "Ako robíš to so spomienkami? Ako ich vymazávaš?"
"To ti ukážem neskôr. Teraz poď, musíš sa pretransformovať úplne."
A ja som šla za ním. Prešli sme len kúsok. Stáli sme pred nemocnicou. Tušila som, čo príde.
Nič nehovoril, len sa na mňa pozrel a ja som znovu počula ten hlas v hlave a napadlo ma, že mi vie vkladať myšlienky. "Poď, ideme dovnútra."
Chcela som mu odpovedať, ale nebola som si istá, ako sa to robí, tak som sa povedala normálne. "Dúfam, že tam je niekto, kto nemá veľké šance na prežitie alebo by jeho život po nehode stál za prd."
Usmial sa a ja som si v hlave našla odpoveď: "Áno, jeden taký tam je."
"Ako to robíš?" spýtala som sa nahlas.
"Mysli si, čo chceš povedať. Sformuluj slová a predstav si ich v nejakom obale. A potom mi ich jednoducho vlož do hlavy. Skús to," povedal mi.
A ja som si pomyslela: "Tak poďme teda na to." A hneď na to som v hlave začula: "OK."
Bola som šťastná, že sa mi to podarilo.
Vošli sme do nemocnice. Myslela som si, že v noci to bude problém, ale opak bol pravdou. Napadlo mi, že on to nejako dokázal zariadiť. A tak som na to sa ho na to spýtala upírskym spôsobom komunikácie. Prikývol. A mňa hneď napadlo, že to chcem vedieť aj ja. Hneď na to mi povedal, že to nebude problém, že ma všetko naučí.
Vyšli sme na poschodie, na ktorom bolo ARO. Vošli sme dovnútra. Nikto si nás nevšímal. Vošli sme do izby, kde ležal muž, ktorý mal okolo tridsať rokov. Bol napojený na rôzne hadičky a prístroje a celé telo mal obviazané. Bol v kóme.
"Mal haváriu. Tú haváriu nezavinil, ale zomrela mu manželka s malým dieťaťom. Ak by to aj prežil, čo nie je veľmi pravdepodobné, mal by výčitky do konca života. Daruj mu slobodný život a staň sa pravým upírom."
Prikývla som. Pristúpila som bližšie k posteli.
"Ponáhľaj sa, neotáľaj, o chvíľu vyjde slnko a my sa potrebujeme dostať na bezpečné miesto, kde ti všetko vysvetlím."
Naklonila som sa k mužovi a spýtavo som sa naňho pozrela.
"Prehryzni kožu a pi."
Myslela som si, že s mojimi zubami to pôjde ťažko, ale v okamihu, keď som sa naklonila, zuby sa automaticky zašpicateli a ja som sa zahryzla do jeho kože. Ihneď mu začala tiecť krv a ja som pila. Krv mi stekala dolu hrdlom a ja som si pomyslela, že nič lepšieho som v živote nepocítila. V krvi som cítila tlkot jeho srdca, postupne slabol. Dávala som pozor, mysliac na slová, ktoré mi povedal predtým. Z mŕtveho ani kvapku. S posledným úderom srdca som skončila aj ja. Odtiahla som sa a pozrela som sa naňho. Moja prvá obeť.
"Poď, musíme ísť. O hodinu svitá."
A tak sme odišli.
Vonku pred nemocnicou som sa ho spýtala, kam ideme. "Ku mne. Je tam bezpečne."
"Je to ďaleko?"
"Nie. Iba päťdesiat kilometrov odtiaľto."
"Ako sa tam do hodiny dostaneme?"
"Podaj mi ruku." Podala som mu ju. "Zavri oči, potrebujem, aby si sa sústredila na miesto, ktoré ti pošlem."
Zavrela som oči a v tom momente som videla dom a tak som sa naň sústredila. Niečo ma myklo. "Otvor oči."
Keď som otvorila oči, stáli sme pred tým domom. "Teraz už vieš, ako sa upíri premiestňujú."
Vošli sme do domu. Bol pekne a štýlovo zariadený. Prešli sme cez dom do kuchyne, odkiaľ viedli dvere do pivnice. Zišli sme dolu po schodoch. Nebolo tam nič, iba dve rakvy a malé okienko, cez ktoré prúdil vzduch.
Moje oči zastali na rakvách.
"Ak chceš, môžeš hneď spať vo vlastnej. Ak máš strach, budeme v mojej. Počas dňa ti môžem všeličo vysvetliť."
"Rada by som s tebou, chcem sa dozvedieť čo najviac."
Prikývol. Podišiel k rakve a otvoril. Prekvapilo ma, aká je priestranná. Hlavou kývol smerom na rakvu. Ľahla som si bokom a on vedľa mňa. Zatvoril veko. Na moje veľké prekvapenie tam bolo svetlo.
"Chvíľu si pospi. O niekoľko hodín ťa zobudím. Prvý spánok upíra je veľmi dôležitý. Krv tvojej obete ti napovie čo a ako. Na ostatné som tu ja. Všetko ti ukážem," povedal a usmial sa na mňa.
Usmiala som sa tiež a zavrela som oči. V tej chvíli som zaspala.