I wish you can read my mind

Tak a je to tu, zajtra odchádzam na internát....
A odteraz budem tam, domov budem chodiť len na víkend.... Na každý druhý víkend....
Zdá sa mi to veľmi málo. Chcem zostať doma.
Ani ostatní okolo mňa mi to nezjednodušujú. Práve naopak, len to zhoršujú. Každý sa ma pýta, či to budem zvládať, či nebudem plakať, či by nebolo lepšie, aby som zostala doma, alebo či som si nemala vybrať vysokú školu niekde bližšie k domovu.
Odpoveď na všetky tieto otázky (okrem prvej) je jasná: "ÁNO!" Na prvú odpovedám vždy zásadne so slovami "Uvidí sa." 
Dnes máme párty. Narodeninová oslava. Dúfam, že prídem na iné myšlienky.
Aj tak si vôbec neviem predstaviť, aké to na výške bude. Ako budem žiť na intráku, akých budem mať spolubývajúcich a aké budú predmety.
Som na to zvedavá.
Dúfam, že ma už nikto nebude otravovať s tým, či mám strach. Ale dúfam márne. Určite sa to ešte dnes niekto opýta. A zajtra to budem počúvať celú cestu. Mama bude stresovať za mňa, oco bude celý čas ticho, len sa bude rozčuľovať nad "blbcami za volantom".
Priznávam sa, mám strach. A nielen zo školy, z intráku, z nových ľudí, zo samoty.... Mám strach aj z Neho. Že to bude o hubu, vídať sa raz za dva týždne. Dúfam však, že to so mnou vydrží.
Včera bol so mnou. Musím priznať, pekná rozlúčka. Skoro som mu podľahla. Ale vydržala som, neplakala som, namiesto toho som sa na Neho usmiala a dala som mu pusu. Už viem, čo na Neho platí. Čím ho dostanem. Aj On toho vie o mne veľa, ale stále nevie všetko. Niečo musí zostať aj skryté. Nech na to príde sám. Ak to bude poctivo vydreté, bude to príjemnejšie. A aj pre mňa, nielen pre Neho.
Bude mi chýbať. Veľmi.