Sedím na pohovke a premýšľam, že čo sa so mnou robí.
Vlastne to už dávno viem.
Volala som s kamoškou, mojou Luckou milovanou. Dúfam, že sa nenahnevá, že ju tu spomínam, ale ona to určite pochopí.
Ide predsa o neho. Vlastne všetko sa v týchto dňoch krúti len okolo neho. A ešte aj okolo Prešova.
"Luci, ja nechcem ísť do Prešova!" plakala som jej do telefónu.
"Ale zlatenko, veď to bol tvoj sen. Neboj, ty to zvládneš. Vieš, čo by som ja dala za to, aby som išla do školy?"
"Ja ti verím, ale ja som z toho úplne v riti teraz. Ja mám desný strach."
"To je normálne, aj ja by som sa strašne bála. A čo inak nové?"
"Asi mám depku."
"A o čo ide tentoraz?"
"O chlapa, ako vždy..."
"Zase Martin? Ja ho už zabijem."
"Nie, Martin nič, už mi nič nerobí. Ide o neho. To z neho. Pamätáš si, čo som ti hovorila po svadbe?"
"Áno."
"No tak my sme boli v nedeľu na rande..."
Povedala som jej všetko a pýtala som si radu. Aj mi poradila, ale neviem, či to využijem. Tak som sa spýtala na jej frajera. A aj ona sa mi trošku posťažovala. A tak sme spolu nadávali na chlapov.
A priznala som sa jej, že mám strašný strach. Že ma má len tak, na zábavu, kým sa niekto nevráti z Ameriky. Že ho nebude baviť čakať na mňa.
Ani z tých správ si neviem nič vyčítať. Ako to so mnou vlastne myslí? Potrebujem sa ho na to opýtať, ale osobne. Lenže keď s ním zase budem, určite sa budem báť opýtať sa na to. Som už raz taká.
Neviem, prečo je to tak, ale v týchto otázkach som absolútny zbabelec. A aj čo sa týka tých dvoch krásnych slov "Ľúbim ťa." - ani tie neviem povedať. Mám s tým veľký problém. Možno preto, lebo som ich nikdy nepočula (len od maminy a ocina, ale to sa asi nepočíta). U nás doma sa celkovo veľmi láska nevyznáva. Teda nie slovami, skôr činmi.
Doteraz som sa odvážila povedať tie slová len dvakrát. Teda čo sa týka chlapov. A vlastne som tie slová nepoužila, vyjadrila som sa inak.
A malo to zlú odozvu. Preto sa asi bojím povedať ich niekomu. Pevne však musím veriť, že raz sa mi podarí ich povedať a budem ich aj počuť. Možno od neho... a možno aj nie...
Ale zažila som dnes aj jednu svetlú chvíľku. A to s malým Dodom. Aspoň on mi nerobí stavy. Na malých deťoch vašich priateľov, známych alebo niekoho z rodiny je však najlepšie to, že ich stále môžete vrátiť ich rodičom. S vlastnými to už nepôjde. Dodo je super, ale len keď poslúcha a nekričí. Keď začne kričať, mám chuť posadiť mu na zadok a vrátiť ho mame. Ale aj tak viem, že ho veľmi rada znovu uvidím, lebo je to malý Dodo. Darmo, bez jeho "štípanej" pusy by som dlho nevydržala.
Práve som si na niečo spomenula. Minule sme boli u švagrovej babky, aj s malým Dodom. Starala som sa o Doda. Mala som ho na rukách a chodili sme po dvore. Vyšli sme na ulicu, aby sme si pozreli nejaké auto. Na ulici sa rozprával švagor s kamošom. A kamoš mi povedal, že mi to s Dodom veľmi sekne, či si vraj nechcem urobiť vlastné.
To v poslednej dobe počúvam často. Aj on mi to povedal. Keď som mala na rukách malého Matýska.
"Ako ti to sekne. Nechceš si urobiť vlastné?" a žmurkol. Asi chcel ešte dodať, že mi ho kľudne urobí. :)
Ale ďakujem, na dieťa mám ešte čas. Veď sama som ešte dieťa.
Radšej ich zatiaľ budem len strážiť a bezpečne vedieť, že ich môžem vrátiť rodičom.
Ale aj tak som krava, že depkujem. A aj si to uvedomujem. Sestra mi tvrdí, že aj ona mala pred odchodom na intrák stavy, ale nakoniec jej tam bolo veľmi dobre a ona pevne verí, že to tak bude aj so mnou.
Ja len dúfam, že má pravdu.
Som ja ale krava...
04.09.2008 22:26:37
Aj o ňom, aj o tom, ako neviem povedať nejaké slová a aj o malom Dodovi...
Komentáre
nedepkuj nestesuj
bububu